Ako sa rodí hra

Všetko sa to začína výberom hry, ktorý má na starosti náš režisér. Do tohto procesu až tak nevidíme, ale podľa jeho opisov  začína už niekedy v polovici leta. Vtedy sa vyprace divadelná skrinka, obvolá pár priateľov a začína sa pátranie po vhodnej hre, ktorá by zaujala , pobavila a hlavne bola ešte lepšie ako tá minuloročná. V tejto činnosti nám významne pomáha aj naša dlhoročná spolupracovníčka p. Viera Sadloňová, z Divadelného ústavu v Bratislave. 

Keď je pátranie úspešne ukončené a nájde sa vhodný adept, začínajú sa čítačky - prvé kroky zoznamovania sa s novou hrou. Občas všetci čítame všetky roly, aby sme zistili, kto sa na akú hodí. Veľakrát hre niečo pridáme, niečo odoberieme, zaktualizujeme, jednoducho aby bola vhodná a hlavne zábavná pre nášho diváka.

Keď sú úlohy rozdelené, prichádza tá náročnejšia časť a to učenie textov a javiskové skúšky. Pravdupovediac, mnohokrát sa texty učíme rovno „za jazdy“ priamo na javisku, čo samozrejme spomaľuje skúšky a nerobí práve najlepšiu atmosféru. A keď už je reč o atmosfére. Málokde sa tak pobavíme, ako na samotných skúškach.  Občas sa nám podaria také kúsky, na ktorých sa nedokážeme prestať smiať a napokon sa z „brebtu“ stane nová replika. Skúšky sa tak stávajú akýmisi príjemne povinnými predvianočnými jazdami.

Ako sa blíži čas Vianoc, aj naše tempo skúšania stúpa. Snažíme sa hru prechádzať celú, aj keď povestnou sa už stala replika, že prvýkrát naozaj celú hru hráme až na detskom predstavení na Štefana.

Avšak ochotnícke divadlo nie je len o skúšaní samotnej hry. Keďže nemáme za sebou celý rad technikov, kostymérov, kulisárov, rekvizitárov a ostatného realizačného tímu, musíme sa postarať aj o tieto záležitosti. Asi „najobľúbenejšia“ časť prípravy. Hlavne stavanie javiska, vešanie závesov (a náš režisér  má jednu skvelú vlastnosť, prehadzovať závesy, keď sú už povešané a zošité :-D) príprava rekvizít vedia byť niekedy pekne otravné, ale aj toto je súčasťou divadla a bez nich by hra nebola hrou.

Keď sa nám napokon podarí spojiť naše prevedenie hry spolu s technikou, kulisami, rekvizitami a kostýmami, často svieti v kalendári posledný predvianočný týždeň. Skúšame intenzívnejšie, často do noci, adrenalín stúpa, nervy pracujú naplno a všetci si uvedomujeme, že na Vianoce to príde. 

Pred samotnou premiérou vládne vždy taký organizovaný chaos, panika, stres, ale po prvých krokoch na javisku to väčšinou opadne a nálada stúpa hlavne po potlesku, či výbuchu smiechu. A práve to sú momenty, kedy si poviete, tak za toto mi to stojí. Keď sa na vás upierajú zraky stovky ľudí a cítite, že ste ich svojim výkonom presvedčili, uverili vám a bavia sa na vašom prevedení. Keď vám počas klaňačky uštedria veľký potlesk a uznanlivé pokývania hlavou, priatelia a známi vás zastavujú a hovoria aké super divadlo sme zahrali. Ten vnútorný pocit, že som niečo dokázal a niekomu som urobil radosť, možno Vianoce veselšími, možno prostredníctvom hry odovzdal aj nejaké morálne ponaučenie, možno niekoho priviedol k divadlu, možno sa práve na našom predstavení stretli starí priatelia...Práve všetky tieto emócie nás na javisko privádzajú rok čo rok.